Už pri vchode do izby s číslom 707 som pochopila, že túto prácu by som nezvládla. Na posteli na prvý pohľad zničené a zostarnuté telo, trasúce sa od bolesti, nie však väčšie ako telo dospievajúceho chlapca. Aj napriek izbe plnej cudzích ľudí sa človek neubránil slzám. Jeho manželka sa ho snaží prebrať milými slovami. Nevníma. A my plačeme. Nie preto, že nereaguje. Je to stelesnenie bezmocnosti. Zvláštny pohľad na muža, ktorý zasvätil život pýche a hrdosti. Čo sa asi odohráva v hlave takto pokoreného človeka? Ťažko povedať, či si vôbec uvedomuje kto sme, kto je on a kde vôbec je. Plačúca žena mu s trasúcim hlasom vysvetľuje kto prišiel. Spoznal ma! Stále mám pred očami ten pohľad. Kalné modré oči prejavili záujem. Neviem, prečo som to práve ja, ktorú spoznal ako prvú. Mám už len matné spomienky na časy, keď nám bolo spolu dobre. Spomínam na príbehy, v ktorých hrám hlavnú úlohu a hovorí sa v nich o našom peknom vzťahu, o tom ako sa smejeme. Ževraj sme si podobní. V mnohom. Ale takto skončiť nechcem. Nemyslím na bolesti. Smrť si človek nevyberie. Ale život áno. Nechcem sa pozerať na ľudí s vedomím, že väčšinu života som im ubližovala. Nechcem po sebe zanechať iba ďalšie nešťastné stvorenia.
Ešte aj v tejto chvíli som videla hrdosť namiesto ľútosti. Teraz to však bola iná hrdosť. Typicky vystrčil bradu, akoby chcel povedať. „Áno, toto je moja krv." A usmial sa. Úsmev, ktorý som nevidela roky. „Povedzte mi, kto to je? To je vaša frajerka?" zavtipkovala sestrička. „Ojój, on ma nemá rád, lebo ho nútim jesť a piť, však?" a jemne pohladila zarastenú tvár. Veľakrát sa snažil niečo povedať, no nerozumeli sme. Skúšal to opäť a my sme zopakovali, čo by to asi mohlo znamenať. Objavil sa iba nervózny náznak, že sa mýlime. Jednu vetu však povedal zreteľne. „Kedy prídeš?" Z týchto dvoch slov som pochopila, ako veľmi sa bojí smrti. Ako veľmi nechce ostať sám. Nikdy sa však nedozvieme, či z neho hovorila ľútosť alebo strach. Čo všetko potrebuje človek vidieť na to, aby odpustil? Kde je hranica, keď ani bezmocné telo blízkeho človeka nedokáže vyvolať pocit ľútosti? Keď si deti prajú smrť vlastného otca? „Prídem, keď dostanem voľno v robote. Neboj sa," opakovali sme jednoduché vety. Pripomínalo to rozhovor s dieťaťom. Veď nakoniec pred nami bolo dieťa so strachom v očiach, ktoré nechce aby ho matka opustila. Ľútosť v nás rástla a zmazávala všetko doterajšie utrpenie.
Zvláštne aké silné môže byť stretnutie bez slov. Možno pre ostatných zúčastnených bezvýznamné, pre nás očisťujúce. Možno tam v izbe ležal iný človek a možno sme si to len priali. Škoda, že to pochopil až tak neskoro.
