„Videla som ťa v Novom Čase. Nehanbíš sa?" podpichla ma kamoška. „Viem. Predvčerom za mnou na svah poslal môj šéf redaktora, vraj, že ma chce odfotiť, ako učím deti. Veľmi sa mi to nepáčilo, lebo som bola celá červená, spotená a išla som dušu vypľuť. Povedal mi, že nemám vymýšľať, že je to v rámci prezentácie našej lyžiarskej školy. Tak som pánovi s obrovským foťákom povedala, že učím, tak nech sa poponáhľa. Urobil mi jednu fotku s mojimi anglickými deťmi a jednu bez nich. Isto sa na nej tvárim kyslo," znela moja nič netušiaca odpoveď. „Fotka je v pohode, ale kto vymýšľal ten text? Lebo to sa na teba nepodobá," pokračovala. „Neviem, asi oni. Veď on sa ma na nič nepýtal. Prišiel, urobil dve fotky a odišiel. Prečo sa pýtaš? Isto je bulvárny, veď čo čakáš od Nového Času," odpovedala som a v duchu premýšľala kam až zašiel, keď sa na to pýta. „Ty si to ešte nevidela, že?" už jej bolo všetko jasné. „Nie. Vieš, že ja bulvár nemienim podporovať. Je to až také strašné?" začalo ma to vcelku zaujímať. „Nehnevaj sa na mňa, ale pôsobíš dosť lacno. Ani si to radšej nekupuj, lebo ako ťa poznám, zbytočne sa naštveš," snažila sa situáciu zachrániť, ale bolo už neskoro. V tom momente priniesla mamka noviny.
Už zo samotného titulku s názvom „Koľko berieme za hodinu" mi prišlo zle. Autor si asi (zámerne) pomýlil ponuku lyžiarskej školy s ponukami vo verejnom dome. Človek nemusí mať vyštudovanú vysokú školu na to, aby z článku vycítil sexuálny podtón. Keďže 90% mojich „klientov" tvoria deti do šesť rokov, akékoľvek narážky tohto typu sú absolútne nemiestne. Aj na tej fotke vedľa mňa stáli štyri päťročné dievčatká, ktoré sa však na ňu zjavne nezmestili. To, že niekto učí pre inú lyžiarsku školu neznamená, že je môj „sok". Naším hlavným cieľom je ľudí naučiť správne lyžovať a zároveň sa postarať, aby si na dovolenke v Tatrách oddýchli. V samotnej cene je započítaná cena za prenájom priestoru, za inštruktorskú uniformu a lístok, čiastka ide pre sprostredkovateľa (čiže školu) a až nakoniec pre mňa - inštruktora. Tak ako autor knihy dostane z jej predaja najnižší podiel (pri čom odvedie najviac práce), rovnako je to aj s inštruktormi lyžovania. Nie je to o učení krásnych, pohybovo nadaných ľudí s vyšportovanými postavami, ktorí mi zaplatia obed v najdrahšej reštaurácii v Tatrách. Väčšinou to je o utieraní sopľov malým deťom, o bolesti v chrbte, keď im celý deň držíte špičky lyží, o chronických problémoch so zdravím z premrznutia a o celoročnom „doliečovaní" dutín, kolien, kĺbov po sezóne. Keby mám toto všetko absolvovať kvôli nášmu „vysokému" platu, už dávno to nerobím.
A prečo som sa vôbec rozhodla reagovať na nejaký bulvárny článok? Lebo jeho autor ma sklamal ako budúci kolega, keďže som študentkou žurnalistiky a jeho postup ani náhodou nezodpovedal etickému kódexu novinára (o obsahu textu ani nehovorím). Lebo pán Bielený má sklamal aj ako bývalý kolega, pretože kedysi pracoval ako inštruktor v tej istej lyžiarskej škole ako ja dnes. Preto usudzujem, že určite má predstavu, o čom taká výučba je. No hlavne ma sklamal ako človek, lebo nemusíte byť ani novinár, ani inštruktor, aby ste vedeli, že to, akým spôsobom bol text napísaný, nemalo nič spoločné so základom slušného správania.