Siedme poschodie - geriatria. Už pri pohľade na zovňajšok nemocnice si človek podvedome zaprial, aby sa tu nikdy neocitol. Najklasickejšie vybavenie - nábytok, chodby, výťahy - všadeprítomné dedičstvo socializmu, ktoré sa bohužiaľ nezmnilo od čias svojej výstavby. A predsa tu boli ľudia. Ľudia čakajúci na svoju smrť. Niektorí vedome, iní nevedome, ale všetci odkázaní na nekonečnú trpezlivosť a staroslivosť lekárov a sestier. Neprajíci by povedali, veď sú za to platení. Otázka znie, kto by za „tie peniaze" utieral od potu bezvládne telá, prezliekal, kŕmil, prebaľoval ich a po tom všetkom pre nich nachádzal ešte milé slovo, ktoré by im uľahčilo zomieranie. pokračovanie článku
"Som lacnejšia ako moje sokyne, no o to oddanejšia klientovi. Hodina skvelej zábavy na svahu odľahčí vašu peňaženku len o 26 €, za dve o 44 € a za tri hodiny len o 64 €. Celý týždeň v mojich rukách vyjde na 414 €," znie popis k mojej fotke v Novom Čase. Paradoxom je, že citujem samu seba, aj napriek faktu, že som autorovi článku, Branislavovi Bielenému, nepovedala ani len svoje meno. Po prečítaní „mojich" slov som len nechápavo pozerala. Miešali sa vo mne pocity hnevu, poníženia, trápnosti a hlavne krivdy. pokračovanie článku
"This is our decision to live fast and die young... We've got the vision, now let's have some fun" :)
Čo ma zaujalo